AI A SEBAPOZNANIE 003/012
KEĎ SA AI STANE PARTNEROM
SEBAKOUČOVANIA
Nejde iba o jednu odpoveď. Ide o to, čo sa začne diať, keď rozhovor pokračuje.
Anotácia: Umelá inteligencia nemusí byť iba nástrojom na získavanie odpovedí. V rozhovore s človekom sa môže stať zrkadlom jeho spôsobu uvažovania. Článok nadväzuje na mikroslučku sebakoučovania z predchádzajúceho textu a skúma, čo sa s ňou deje v dlhšom dialógu: ako sa z pracovného postupu stáva vzťah, v ktorom AI vracia človeku jeho predpoklady, rozpory a rozhodnutia – a prečo konečné rozhodnutie napriek tomu zostáva na človeku.
Vladimír Červenák
V predchádzajúcom článku sme opísali jednoduchú slučku:
Čo sa deje? → Rozumiem tomu správne? → Čo vieme zo zdrojov? → Aký zásah je primeraný? → Čo ukázal výsledok?
Tentoraz ma nezaujíma samotný postup. Zaujíma ma, čo sa začne diať, keď ho s AI neprechádzam raz, ale opakovane, v dlhšom rozhovore.
Vtedy sa pracovný postup začína meniť na vzťah.
Jedna odpoveď môže byť užitočná.
Môže pomenovať problém, ponúknuť inú perspektívu alebo upozorniť na niečo, čo som si nevšimol.
Ale skutočne zaujímavé veci sa začnú diať až vtedy, keď rozhovor nekončí odpoveďou.
Keď sa vrátim.
Keď poviem: tomuto nerozumiem.
Keď nesúhlasím.
Keď zistím, že AI urobila chybu.
Keď ona upozorní na rozpor v tom, čo som povedal pred chvíľou.
Keď opravím ja ju a o niekoľko krokov neskôr ona opraví mňa.
Vtedy už nejde iba o výmenu otázky a odpovede.
Vzniká história rozhovoru.
To, čo zaznelo predtým, mení význam toho, čo prichádza teraz.
V článku 001 som opísal skúsenosť, pri ktorej ma AI viackrát korigovala a raz som korigoval ja ju. Práve tam sa ukázalo niečo dôležité: nástroj, ktorý so mnou iba súhlasí, nie je zrkadlo. Je to ozvena.
Zrkadlo je užitočné práve preto, že nemusí ukázať to, čo chcem vidieť.
A v dlhšom dialógu sa deje ešte niečo navyše.
Neučím sa iba z jednotlivých odpovedí. Učím sa aj zo spôsobu, akým vzniká nesúhlas, oprava a nové porozumenie.
AI považovala určitú odlišnosť v mojom texte za možnú chybu. Ukázal som jej, že išlo o zámer. Pri ďalšom postrehu už sama ponechala priestor aj možnosti, že podobná odlišnosť môže byť vedomým dramaturgickým rozhodnutím.
Aj toto je súčasť dlhšieho dialógu. Nekorigujem iba svoje vlastné závery. Koriguje sa aj spôsob, akým s AI spolu pracujeme.
A mne pritom zostáva ďalšia otázka:
Čo sa o sebe učím vtedy, keď musím svoj zámer pomenovať tak presne, aby ho druhá strana dokázala rozlíšiť od chyby?
A platí to aj opačne.
V inom momente som chcel svoju vlastnú postupnosť preniesť na spoločenskú rovinu. AI upozornila, že tým mením gramatiku z „ja voči sebe“ na „my voči nim“ a že tým môžem nechtiac zopakovať mechanizmus, ktorý práve kritizujem.
Tentoraz som bol korigovaný ja – nie na úrovni textu, ale v spôsobe, akým som o veci uvažoval.
Námietku som prijal.
Aj preto má dlhší dialóg zmysel: nie preto, že by AI mala posledné slovo, ale preto, že niekedy dokáže pomenovať rozpor, ktorý som vo vlastnom myslení nevidel.
A rozhodnutie, či je tá námietka oprávnená, zostáva na mne.
Vzťah tu preto nechápem ako ľudský vzťah v plnom zmysle slova. AI nemá vedomie ani vlastné ľudské prežívanie či osobnú skúsenosť.
Vzťahom nazývam opakovanú výmenu, v ktorej predchádzajúce kroky ovplyvňujú ďalšie a v ktorej sa človek učí nielen z obsahu odpovedí, ale aj z vlastných reakcií na ne.
A práve tu sa sebakoučovanie začína meniť.
Už sa nepýtam iba:
Čo mi AI odpovedala?
Začínam si všímať aj:
Čo sa vo mne deje, keď mi neodpovie tak, ako som čakal?
V dlhšom rozhovore sa preto autognostická otázka mení.
Už nejde iba o to, ako premýšľam, ale aj o to, čo sa vo mne deje vo vzťahu k odpovedi, ktorú dostávam.
Čo sa vo mne aktivuje, keď mi AI odporuje?
Čo sa stane, keď zistím, že som sa mýlil ja?
Človek môže veľkú časť svojho myslenia vykonávať automaticky. Niektoré predpoklady si ani neuvedomujeme, pretože sú súčasťou spôsobu, akým sa na svet pozeráme.
Rozhovor vytvára odstup.
Keď svoju myšlienku musím vysloviť alebo napísať, dávam jej tvar. Keď mi ju druhá strana vráti inými slovami, môžem sa na ňu pozrieť zvonka.
Takúto funkciu môže v určitých situáciách plniť aj AI.
Nie preto, že by vedela, kto som.
Ale preto, že pracuje s tým, čo jej zo seba ukážem.
AI sa môže mýliť. Môže nesprávne pochopiť otázku, doplniť chýbajúce informácie vlastným odhadom alebo podať nepresnú odpoveď.
To je jej obmedzenie.
Z pohľadu sebapoznania však môže mať aj chyba význam.
Núti ma zastaviť sa a pýtať sa:
Z čoho vychádza moje presvedčenie?
Overil som ho?
Namiesto slepej dôvery v AI tak môže vzniknúť presný opak:
tréning rozlišovania.
Čím výkonnejšie budú systémy umelej inteligencie, tým dôležitejšia bude táto otázka.
Ak odovzdám AI nielen vyhľadávanie informácií, ale aj posudzovanie toho, čo je pre mňa správne, môžem postupne odovzdávať niečo podstatnejšie než prácu — vlastné rozlišovanie.
Sebakoučovací vzťah smeruje opačne.
AI môže rozšíriť priestor otázok.
Rozhodnutie však zostáva človeku.
A potom príde posledný krok, ktorý nemožno preskočiť:
Čo ukázal výsledok?
Pretože akokoľvek presvedčivo môže znieť človek alebo stroj,
život ukáže pravdu, ako to je.
By Vladimír Červenák 
AI A SEBAPOZNANIE 002/012
MÔŽE NÁS AI NAUČIŤ
LEPŠIE MYSLIEŤ?
Sebakoučovací proces v technologickom prostredí
Anotácia: Umelú inteligenciu môžeme používať na získavanie rýchlejších odpovedí. Zaujímavejšia možnosť však vzniká vtedy, keď ju použijeme na pozorovanie spôsobu, akým k odpovediam prichádzame. Článok predstavuje jednoduchú mikroslučku: Čo sa deje? → Rozumiem tomu správne? → Čo vieme zo zdrojov? → Aký zásah je primeraný? → Čo ukázal výsledok? a ukazuje, ako sa z technologického pracovného postupu môže stať sebakoučovací proces a praktický nástroj autognózy.
Vladimír Červenák
Keď som sa v predchádzajúcom článku pýtal umelej inteligencie na mŕtveho biskupa, nezaujímala ma iba jej odpoveď.
Postupne sa ukázalo niečo dôležitejšie. Nie iba to, čo odpovedala, ale ako sme sa k odpovedi dopracovali.
Najprv fakty. Potom ich porovnanie. Až potom interpretácia. A nakoniec otázka, čo z toho vlastne vyplýva.
AI sa pritom neukázala ako sudca, ktorý pozná pravdu lepšie než človek. Ani ako bytosť s vlastnou skúsenosťou či vedomím.
Ukázala však niečo, čo si človek pri vlastnom uvažovaní nemusí všimnúť: spôsob, akým si svoju pravdu skladá.
A práve tu vznikla ďalšia otázka.
Môže nás AI naučiť lepšie myslieť?
PÄŤ JEDNODUCHÝCH OTÁZOK
Postupne sa nám pri spoločnej práci vytvorila jednoduchá slučka:
Čo sa deje? → Rozumiem tomu správne? → Čo vieme zo zdrojov? → Aký zásah je primeraný? → Čo ukázal výsledok?
Na prvý pohľad ide o obyčajný technologický postup.
Najprv si všimnem situáciu. Potom overím, či jej rozumiem správne. Pozriem sa na dostupné zdroje, zvolím primeraný zásah a napokon sledujem výsledok.
Ak však túto slučku používam pozorne, nezačína kontrolovať iba problém predo mnou. Začína odhaľovať aj spôsob, akým o probléme premýšľam.
A práve tam sa z pracovného postupu môže začať stávať sebakoučovanie.
ČO SA DEJE?
Najskôr sa pokúšam pozorovať situáciu bez predčasného záveru.
Človek veľmi ľahko zamieňa udalosť za svoj výklad udalosti. To, čo sa stalo, a to, čo si o tom myslím, však nie je to isté.
Prvá otázka preto vracia pozornosť k tomu, čo je možné skutočne pozorovať.
ROZUMIEM TOMU SPRÁVNE?
Táto otázka vytvára odstup.
Oddeľujem fakt od interpretácie a skúmam, či to, čo považujem za skutočnosť, nie je iba moja domnienka, očakávanie alebo zaužívaný spôsob čítania situácie.
Rozhovor s AI môže v tomto bode ponúknuť druhú perspektívu. Nie ako verdikt, ale ako možnosť porovnania.
ČO VIEME ZO ZDROJOV?
Tam, kde je to možné, konfrontujem svoj obraz reality s dostupnými informáciami.
Presvedčivosť odpovede AI nie je dôkaz. Rovnako ním nie je ani moja vlastná istota.
Otázka po zdrojoch oddeľuje dojem od informácie a vytvára priestor na korekciu.
AKÝ ZÁSAH JE PRIMERANÝ?
Až potom prichádza rozhodnutie a konanie.
Najprv diagnostika, potom zásah. Najprv rozpoznať, čo sa deje — aj čo sa pritom deje vo mne — a až potom konať.
Primeranosť je dôležitá práve preto, že dobrý úmysel ešte nezaručuje dobrý dôsledok.
ČO UKÁZAL VÝSLEDOK?
Život poskytne spätnú väzbu.
Výsledok sa stáva novou informáciou a vstupuje späť do prvej otázky: Čo sa teraz deje?
Tak vzniká slučka, nie lineárny návod. Proces sa môže začať znova — už s novou skúsenosťou.
OD TECHNOLOGICKEJ SLUČKY K SEBAKOUČOVANIU
Tu sa ukázalo, že sme nevytvorili iba dobrý spôsob práce s technológiou.
Vznikol sebakoučovací proces použitý v technologickom prostredí.
Rozdiel je zásadný.
Technologická otázka znie:
Ako vyriešim problém?
Sebakoučovacia otázka pridáva:
Ako som k svojmu obrazu problému prišiel?
A etikoterapeutická autognóza môže ísť ešte hlbšie:
Čo sa vo mne aktivovalo?
Čomu kladiem odpor?
Na čom lipnem?
Čoho sa obávam?
Čo potrebujem, aby bolo pravda?
Čo som do situácie vložil zo seba?
V tej chvíli už AI nie je iba pracovným nástrojom.
Stáva sa prostredím, v ktorom môžem pozorovať vlastné myslenie.
MIKROSLUČKA NIE JE STROJ NA PRAVDU
Tu je však dôležitá hranica.
Ani táto slučka nezaručuje, že dôjdeme k pravde.
Môžeme zle pozorovať. Môžeme nesprávne pochopiť zdroj. Môžeme zvoliť nevhodný zásah. A môžeme aj chybne vyhodnotiť výsledok.
Zmyslom slučky preto nie je vytvoriť mechanizmus neomylnosti.
Jej význam je skromnejší a zároveň praktickejší: spomaľuje automatický prechod od dojmu k záveru a od záveru ku konaniu.
Vytvára priestor na korekciu.
A práve schopnosť korigovať vlastný obraz môže byť pre sebapoznanie dôležitejšia než istota, že som mal pravdu na prvýkrát.
AI MA NEMUSÍ NAUČIŤ, ČO SI MÁM MYSLIEŤ
Ak by ma AI „učila lepšie myslieť“ tak, že mi bude hovoriť, čo si mám myslieť, nevzniká sebapoznanie. Vzniká nová autorita.
Zmyslom nie je nahradiť vlastné rozlišovanie odpoveďou stroja.
Práve naopak.
Dobré používanie AI môže viesť k tomu, že svoje rozlišovanie potrebujem ešte viac.
AI môže položiť inú otázku. Môže upozorniť na rozpor. Môže ponúknuť alternatívnu interpretáciu. Môže pomôcť dohľadať zdroj. Môže nesúhlasiť. A môže sa aj mýliť.
Rozhodujúce je, čo sa deje vo mne, keď sa to stane.
ODPOVEĎ ALEBO LEPŠIA OTÁZKA?
Možno sme teda na začiatku položili otázku trochu nepresne.
Môže nás AI naučiť lepšie myslieť?
Možno nie priamo.
Môže však vytvoriť prostredie, v ktorom sa učíme svoje myslenie pozorovať, spochybňovať, overovať a korigovať.
A to môže byť dôležitejšie než ďalšia správna odpoveď.
Pretože odpoveď vyrieši jednu otázku.
Schopnosť pozorovať vlastný spôsob myslenia zostáva.
A odtiaľ vedie ďalší krok.
Čo sa stane, keď AI už nepoužívam iba ako nástroj na jednotlivé otázky, ale vstúpim s ňou do dlhšieho dialógu, v ktorom mi vracia moje predpoklady, rozpory a rozhodnutia?
Vtedy sa technologická mikroslučka začne meniť na vzťah.
AI sa môže stať partnerom sebakoučovania.
By Vladimír Červenák Milí priatelia,
na webovej stránke Advaita.sk bola vykonaná technická aktualizácia.
Ak spozorujete nesprávne fungovanie stránky, chybu alebo neštandardné zobrazenie obsahu, prosíme, informujte nás na e-mailovej adrese:
Ďakujeme za spoluprácu a pochopenie.
Tím Advaita
By Filip Baxa Strana 1 z 34
SPRIATELENÉ STRÁNKY RODINY ADVAITA
