Prirodzené vodcovstvo - leadership

V časoch, keď tlak na výkon, napätie a stres v dôsledku nastavených cieľov alebo plnenia projektov sa stáva na pracoviskách akousi normou, natíska sa otázka, či existuje aj iná cesta, ako transformovať firmy a organizácie. Pretože ak si uvedomíme, že človek strávi na pracovisku osem a viac hodín a spolu s cestou do práce a z práce je to aj viac ako pol dňa, začnú sa prirodzene ponúkať otázky: V čom spočíva zmysel môjho života? Aká je hodnota toho, čo robím? Kto som, odkiaľ a kam vlastne takýmto spôsobom kráčam? Existuje možnosť, aby som viedol plnohodnotný život aj inak? Ak áno, za akých podmienok?

Časopis Life píše o osobnej transformácii formou výpovede jedinca, ktorým bol nezmieriteľným, a podľa mienenia niektorých bezcharakterným organizátorom politických kampaní, zomierajúcim na rakovinu a ktorý prehlásil na nemocničnom lôžku: „Cítim, že pod kľudnou hladinou spoločnosti to začína vrieť. Ľuďom chýba niečo podstatné. V srdci spoločnosti je duchovné vákuum“. A tento stav neskôr nazýva „nádorom na duši“ celej spoločnosti.

Veľa sa dnes píše o morálnom rozklade, ktorý trápi ľudí na celom svete. Z toho plynie volanie po zmysluplnosti a význame tak v živote, v práci, aj v podnikaní. Ak toto volanie počujete tiež, zastavte sa. Pomaly, s rešpektom, dôverou a pokorou sa započúvajte. To, ako na volanie odpoviete, určí mieru plnosti, či prázdnoty vo vašich životoch.

Žijeme v dobe, kedy spiritualita už nie je náboženská. Spirit alebo Duch sa netýka iba jednotlivcov. Majú možnosť ho rozpoznať všetky profesie, spoločnosti, týka sa dokonca celej našej planéty. Spiritualita nám umožní hlbší ponor do pravdy o nás samých. Pustenie ega v zmysle umožnenie prechodu k novej paradigme, novému videniu sveta, ktoré môže ovplyvniť nové spôsoby riadenia spoločnosti, aj sveta.

Mnohí autori, pracujúci na programoch zaoberajúcich sa efektívnosťou firiem a iných organizácií sa po čase ponorili do otázok zásadného významu. Začína sa spomínať nová náplň manažmentu a vedenia. Zvyčajné otázky produktivity, organizácie, financií, nákladov, zisku a pod. budú naďalej dôležité, ale do popredia sa dostáva humánnosť, zdravie organizácie cez zdravie ľudí v nej zamestnaných, a v tom rovnako zdravie psychické ako fyzické, otázky kultúry, komunikácie, vzťahov a hlavne morálky.

Predstavme si živého človeka. Je celý živý, z čoho vyplýva, že je naplnený živým duchom. Má telo, hlavu a srdce. Je teda potrebné vnímať, že organizácia zamestnáva celú ľudskú bytosť, nielen jeho hlavu a ruky, aj jeho city, potreby, spoločenské správanie a tiež jeho ducha. Medzi rozumovou zložkou a zložkou vychádzajúcou zo srdca je často cítiť napätie. Hlas rozumu je logický a je možné ho vnímať v spojení s výkonom a produktivitou a hlas srdca je pocitový a emotívny a jeho prínos pre produktivitu považujeme niekedy za nevhodný a snažíme sa ho potláčať. Pozornosť si však vyžaduje ako rozum, tak aj cit. Pretože potláčaním sa človek ako celok dostáva do nerovnováhy.

Takýmto živým organizmom môže byť aj organizácia, ktorá funguje v zmysle štyroch vzájomne prepojených oblastí. Má svoje telo, svoju hlavu, má srdce a ducha.

PRIRODZENÉ VODCOVSTVO – LEADERSHP zo série rozhovorov Zory Vypušťákovej a Vladimíra Červenáka týkajúci sa vodcovstva z pohľadu etikoterapie. Je vysielaný v rámci cyklu K prameňom etikoterapie. Vysielame v premiére na kanáli YouTube Vladimír Červenák a tiež na www.advaita.sk a www.priestorprezmenu.sk.

Je to téma, ktorá súvisí nielen s aktuálnou spoločenskou situáciou, kedy sa mnohí zamýšľajú, akých máme lídrov, ale do určitej miery sa dotýka každého z nás – či už z pozície manažéra, lídra alebo človeka, ktorého tento líder vedie. Podobné sa totiž vzájomne priťahuje, čo znamená, že ak cítime nespokojnosť so svojim lídrami, títo nám len zrkadlia to, v čom je ešte priestor zvýšiť si svoj potenciál. Lídri sú ľudia, ktorí nemajú len inteligenciu a schopnosti ľudí organizovať, ale sú jedineční v tom, že z vyššej úrovne dokážu reagovať na potreby seba a iných s víziou, kreativitou a pocitom jednoty s ľuďmi, ktorých vedú.

Závisť je zdravie poškodzujúca emócia, ktorá dokáže pokaziť vzťahy medzi ľuďmi a v práci ovplyvňuje angažovanosť, motiváciu a potom aj výkonnosť. Možno tak povedať, že závisť na pracovisku predstavuje určitú hrozbu, pretože môže viesť k vzniku mnohých problémov. Závistlivci vo svojej túžbe dosiahnuť a získať to, čo majú ich úspešní kolegovia, neraz doslova otrávia vzťahy na pracovisku a vytvoria nepríjemné prostredie, v ktorom je náročné fungovať bez ujmy na psychickom zdraví.

Prvé náznaky závisti sa objavujú už v detstve. Deti sa medzi sebou porovnávajú a súperia o pozornosť rodičov, kamarátov alebo o novú hračku, neskôr si závidia výzor, oblečenie a prakticky čokoľvek, čo ten druhý má a čo závidiacemu chýba. Potom sa spustí zápas o úspechy školské, spoločenské, či dokonca pracovné. Je to tým, že žijeme v duálnom svete, kedy sme od detstva naučení posudzovať veci ako pekné alebo škaredé, dobré alebo zlé... A tak sa aj v práci kolegovia vzájomne posudzujú a závidia si plat, šéfovu priazeň, lepšie pracovné podmienky, dokonca aj lepší výhľad z okna. Prekážkou v očiach druhého tiež môže byť váš dlhší pracovný stôl, väčší monitor, výkonnejší počítač, kvalitnejší mobil, pohodlnejšie kreslo. „Tŕňom v oku“ sú tiež benefity, úľavy z procesných pravidiel, angažovanosť kolegov, zapojenie do konkrétnych projektov. Kolegovia si často porozprávajú aj svoje súkromné veci a tak sa aj osobný status môže stať predmetom závisti – napríklad slobodný a bezdetný môže závidieť ženatému či vydatej krásny vzťah a dve deti, ten ženatý či vydatá zasa môže závidieť druhému pokoj a dostatok voľného času.

Sme bytosti cítiace, takže aj na pracovisku prežívame emócie. Z tých negatívnych treba spomenúť najmä strach, v ktorého dôsledku nám v tele vzniká tlak, napätie a stres. Výsledkom sú konflikty s okolím, ktoré však začínajú v našom vnútri. Tzv. intrapersonálny konflikt vzniká ako reakcia odporu a nesúhlasu na to, čo sa nám deje. V praxi to vyzerá tak, že držíme jazyk za zubami, navonok sa usmievame, ale cítime sa v skutočnosti úplne inak. Takýto neautentický život je veľmi vyčerpávajúci, pretože jedno hovoríme a robíme a druhé si myslíme a cítime. Nie sme teda v integrite s našim myslením, cítením a konaním. Uviesť do súladu tieto tri zložky sa môže zdať priam nemožné.

Keď si vezmeme taký bežný deň – ráno sa zobudíme a večer ideme spať - aspoň niekedy počas dňa sme sami sebou. Ale väčšinou hráme divadelné predstavenie, používame masky, hráme svoje role a takto ideme proti sebe. Aby sme boli spokojní, je potrebné robiť rozhodnutia, v ktorých sme v každom momente pravdiví. Potrebujeme sa naučiť vnímať sami seba, počúvať svoju vnútornú múdrosť a čeliť externým vplyvom, ktoré nás ťahajú proti našej podstate.

Niekedy až triviálne situácie predurčujú, ako sa odvíja náš život. Za niektorých rozhodli rodičia, museli ísť na štúdium, ktoré prinesie peniaze alebo spoločenský status. Ak ho však vyštudovali, stali sa buď neúspešnými alebo pod tlakom okolia aj seba sa síce stali úspešnými, ale činnosť, ktorú vykonávajú, ich nenapĺňa. V určitom momente sa títo ľudia odmietli počúvať a vnímať sami seba. Dali teda radšej na radu niekoho iného.

Na internete nájdeme pre výraz „change management“ vari aj 3,5 milióna záznamov. Rovnako k tomu môžeme nájsť tisíce titulov kníh zaoberajúcich sa riadením zmien vo firmách. To je skutočne obrovské množstvo informácií o nástrojoch, prípadových štúdiách a množstvo rád nielen pre manažérov. Napriek tomu je možné sa dočítať, že až dve tretiny všetkých pokusov o zmenu zlyhávajú.

Z prípadových štúdií sa málokde dočítame, prečo to tak je - so zmenou tak starostlivo naplánovanou vedením, ktoré do jej implementácie investovalo nemalé náklady, sa zainteresovaní nestotožnia.

A tak tieto zmeny prebiehajú takzvane naoko, len pri dodržaní nevyhnutných činností, ale chýba tam vnútorný postoj a skutočné nadšenie pre danú zmenu. Avšak pri zavádzaní takýchto zmien je dôležité, aby väčšina zúčastnených zmenu chápala a cítila sa v nej komfortne.

Okrem firemných zmien, ktoré sa dotýkajú každého z nás, ak sme súčasťou pracovného tímu, prežívame denne vlastnú osobnú zmenu. Osobné príbehy si nosíme do práce a pracovné zasa domov. Málokto ich vie striktne oddeliť tak, aby sme tie, ktoré vnímame ako problémy, nenosili domov a opačne. To nám samozrejme nepridáva na rovnováhe a spokojnosti. Spúšťačom tohto stavu je spravidla nesúhlas so zmenou, ktorá sa nám deje.

Už pri pracovných pohovoroch môžeme vnímať, že ľudia si z predchádzajúcej práce nesú svoje krivdy.

Na otázku, prečo odchádzate z predchádzajúceho zamestnania sa dozvieme, akého mal uchádzač o zamestnanie zlého šéfa a kolegov, ako to tam nefungovalo, čo mu vadilo, aký tam bol problém. V momente, keď uchádzač o zažitej situácii hovorí, vidíme, ako sa opäť prenesie do minulosti a emočne situáciu opäť prežíva. Niekedy má roztrasený hlas, slzy v očiach, čo signalizuje ľútosť alebo naopak je možné vnímať zovreté päste, červenú tvár, zaťatú sánku a teda jeho hnev na túto nespravodlivosť osudu.

Krivda je negatívna emócia, ktorá často aj dlhodobo človeka zaťažuje, berie mu chuť do práce a životnú energiu a je už všeobecne známe, že na fyzickej úrovni môže pocit krivdy vyvolať závažné ochorenia.  Krivdu môžeme zažiť bez ohľadu na vek, pohlavie, náboženské vyznanie, rasovú príslušnosť či spoločenské postavenie a sociálne zaradenie. Krivda môže byť vnímaná kolektívne, ale aj individuálne. Obvykle je krivda spojená s presvedčením o nejakom druhu pokorenia, poníženia, manipulácie, prípadne je vnímaná v súvislosti so stratou ľudskej dôstojnosti, slobody a pod. V oblasti práce vzniká pri ponížení, odmietnutí alebo nedostatku, pretože naša osobnosť sa domnieva alebo je presvedčená, že má na niečo právo, má nárok na viac (pozornosti, rešpektu, úcty, odmeny, materiálnych výhod a pod.) a cíti preto nespravodlivosť. V pozitívnom zmysle je pocit krivdy legitímnou žiadosťou, aby sa k ukrivdenému okolie správalo s náležitou úctou, aby bolo k nemu spravodlivé. Keďže krivda je reakciou na nízku úroveň sebaúcty, to všetko poukazuje na potrebu zmeny k sebe samému, na potrebu zvýšiť si sebaúctu. Túžba po úcte totiž vždy naznačuje nevedomú túžbu po sebaúcte. Krivdu teda cítime ako dôsledok nízkej sebaúcty. Poukazuje často tiež na pocit nízkej sebahodnoty, presvedčenie o vlastnej bezvýznamnosti. Často sa človek snaží zvýšiť si sebaúctu tým, že skúma svoju jedinečnosť porovnávaním sa s inými, čím sa chytí do pasce ega. Málokto si uvedomí, že je to pýcha a nie cnosť, vďaka ktorej si nahovárame, že my sme tí úžasní, dokonalí, kvalifikovaní, to my máme schopnosti, talenty, fyzické dispozície, prípadne sme niečomu obetovali roky námahy a sebazapierania a niekto si dovolí nás neoceniť, ale naopak skritizovať, či neuznať. Práve toto sú najčastejšie dôvody zmeny zamestnania: dlhodobý pocit nespokojnosti, nedocenenia a s tým súvisiaca emócia krivdy.

Mnohí majú na pracovisku z emócií strach, a to nielen zamestnanci, ale aj manažéri. Pokladajú ich za ľudskú slabosť a najradšej by ich úplne potlačili. Snažia sa o vecný, korektný vzťah k ľuďom na pracovisku, ale ako pracovať s druhými, ak nie je cítiť vzájomnú dôveru ?

Dôvera je základným elementom, ktorý ovplyvňuje medziľudské vzťahy. Ako esencia je prítomná vo vzťahoch medzi ľuďmi a môže byť tak emóciou, pocitom, ako aj vnútorným rozhodnutím každého jednotlivca viesť život v dôvere k sebe samému, k iným ľuďom alebo vo všeobecnosti existovať s dôverou v život.

Vo firmách sa niekedy spája dôvera s určitou spoločenskou normou alebo konvenciou, niekedy v snahe vytvoriť dojem dôveryhodnej organizácie či firmy dovnútra, aj navonok. Otázka je, či je tento obraz pravý a nefalšovaný alebo je len marketingovou značkou za účelom dosiahnutia tohto cieľa. Ľudia sú však bytosti cítiace a teda na emočnej úrovni cítia, kde je pravda, či sa vo firme len na niečo hráme alebo či v nej naozaj prevláda atmosféra dôvery. Vytvorenie dôvery vo vzťahu, či už v rodine alebo v pracovnom tíme, sa totiž nedá vynútiť. Žiadna propagácia za účelom manipulácie davmi sa nepresadí, vedomí ľudia sa nedajú oklamať. A tí ostatní možno v práci vnímajú akúsi ťažobu či nespokojnosť, no vo firmách aj napriek tomu prežívajú celé roky. Na podvedomej úrovni však rozpoznávajú, že niečo nie je v poriadku, dokonca cítia emócie ako hanba a vina za to, že sa nevedia emočne do dôvery prinútiť. Mentálne sa síce uspokojili a presvedčili samých seba, že sú na správnom mieste (majú plat, odmeny, benefity, rôzne výhody), ale ich emočný stav po čase ovplyvní energetickú úroveň ich tela a to sa následne môže somatizovať až na úrovni fyzickej. Tak môžeme vídať na pracovisku ľudí, ktorí robia svoju prácu bez nadšenia, radosti a pracovnej kreativity a chodia si tam hlavne pre výplatu, to je ich hlavný životný cieľ, za ktorým je nedôvera v seba a za ňou strach z nedostatku. Keď prídu domov, vyventilujú si emócie alebo ich potlačia a prekryjú inými činnosťami, napríklad pozeraním televízie. Nevedia, v čom tkvie ich neradostný život a tlačia sa, aby vydržali až do dôchodku. Žijú v presvedčeniach, že treba vydržať, lebo život skrátka je taký ťažký. Po čase sa môžu začať objavovať symptómy ako malé, nepríjemné telesné upozornenia, ktorým keď nevenujeme pozornosť, väčšinou prerastajú do chronických chorôb.

Aj v manažérskych pozíciách sa často ocitneme v situáciách, ktoré nám prinášajú emócie. Či je to hnev, obava z neúspešného projektu, krivda z neuznania, pocit zo zlyhania, za všetkými týmito emóciami sa skrýva nejaký druh strachu. Ako ľudia sme rôznorodí s odlišnými osobnostnými črtami a nie každý u seba za negatívnymi emóciami, ktoré u neho prevládajú, rozpoznáva strach. A toto sa deje nielen na manažérskych postoch, ale aj u ich podriadených. Tu manažér dostáva príležitosť hlbšie chápať aj svojich kolegov a to z jednoduchého dôvodu. Bez ohľadu na pozíciu sme všetci aj ľudskými bytosťami a tieto skutočnosti sa nám či už viac alebo menej dejú, prihliadnuc na vzorce správania, ktoré sme si so sebou do tej ktorej pozície priniesli.

Za posledný rok sa nám prevrátil rebríček našich hodnôt a tak nielen v práci ustúpili bežné strachy ako napr. strach zo zlyhania, z odmietnutia, z opustenia a strach z nedostatku ako najčastejšie strachy, s ktorými je možné sa stretnúť. Nahradil ich strach zo smrti, ktorý je primárnym strachom, ovplyvňuje ďalšie strachy a zrejme nikto z nás nie je proti nemu celkom imúnny.

Etikoterapia ako autognostická metóda spoznávania aj uzdravenia seba samého je česko – slovenským fenoménom. Jej zakladateľom bol český lekár MUDr. Ctibor Bezděk, ktorý pôsobil v tridsiatych rokoch minulého storočia aj v Ružomberku. Ako rodinný lekár si všimol, že ak ľudia žijú mravne, spokojne, ich vzťahy sú radostné, sú zdravší a dožívajú sa podstatne vyššieho veku.

Sníval sa mi sen.

Stála som na vlakovej stanici s kufrom a vedľa mňa bol muž tiež s kufrom. Ten muž bol jeden môj bývalý kolega, s ktorým bolo v práci dosť ťažko vyjsť, pretože sa často správal neohľaduplne. Prišiel vlak a on sa chystal nastúpiť, ale dával mi prednosť. Ja som povedala, že nemôžem ísť. Hľadala som vhodnú výhovorku. Napadlo mi, že poviem, že som si niečo zabudla. Silno som cítila, že ísť nechcem, ale vnímala som aj strach z odmietnutia a bála som sa povedať jednoduché Nejdem.

Zrazu som si v tom sne uvedomila, že predsa nemusím s ním ísť, keď nechcem. Vošlo do mňa odhodlanie a istota a povedala som mu, že mne sa s ním nechce ísť. On sa na mňa veľmi nahnevane pozrel, spýtal sa ma, či naozaj nechcem, že si to mám rozmyslieť a hlavne, že mám myslieť na následky. A ja som pokojne povedala, že naozaj nie. Nastúpil do toho vlaku, ešte sa ohliadol s nahnevaným výrazom v tvári, či som si to nerozmyslela a potom vlak odišiel. A s tým odchádzajúcim vlakom a mojim silným nie prišiel pocit úľavy. Zo stanice som ľahkým krokom odišla preč a vnímala som v sebe jasné odhodlanie hovoriť nie vtedy, keď ho povedať chcem.

Mnohí z nás považujú za akúsi cnosť „byť perfekcionistom“. Ako z toho bludného kruhu von? Nemusíme stihnúť urobiť všetko dokonale, hneď a zaraz.

Sú okolo nás ľudia, ktorým záleží na tom, aby neurobili ani jedinú chybu. Aj keď v práci aplikujete ako vedúci zamestnanci demokratický leadership a riešite veci diskusiou i snahou o porozumenie, môžete ich stretnúť aj na vašom pracovisku. Šikovných zamestnancov, ktorí s vážnym až kŕčovitým pohľadom tvrdia, že si nemôžu dovoliť robiť chyby, inak sa im to viac ako dvojnásobne vráti.

Perfekcionizmus – dar alebo prekliatie?

Určite poznáte niekoho zo svojho okolia, kto sám seba nazýva perfekcionistom. Všimli ste si, ako títo ľudia pôsobia? Sú stále v strehu, pôsobia tak trochu nervózne a napäto, často bez úprimného úsmevu na tvári... Už na pracovnom pohovore mladí uchádzači o zamestnanie neraz spomenú pri vymenovaní svojich kladných vlastností aj perfekcionizmus. Nejeden zdôrazní ako svoju kladnú stránku, že je profesijne „ješitný“.

Narodili sme sa do súťaživého sveta, vyžadujúceho často vysoké osobné a profesijné štandardy. Veci, ale – žiaľ – aj ľudia sú zvonku posudzovaní ako pekní a škaredí, dobrí a zlí, úspešní a neúspešní... Naši rodičia začínajú ako prví tým, že nás porovnávajú, potom nasledujú učitelia, tréneri, zamestnávatelia či partneri, ktorí nás tlačia do výsledkov a cieľov predstavujúcich akúsi normu v danej oblasti.

Nenechajte sa zničiť nereálnymi cieľmi

Žiaľ, to isté robíme aj my vo väčšej či menšej miere iným ľuďom. Možno si poviete, že je rozdiel, či sa tak deje v súkromnej alebo profesijnej oblasti, kde sa vyžaduje dokazovať svoju schopnosť cez predpísané či očakávané výstupy pod tlakom času... Niekedy však tento tlak nie je zvonka, ale robíme si ho my sami – dávame si nereálne ciele. Ak je však pre niekoho bežným štandardom či cieľom dokonalosť, môže po čase zažívať stále väčšie napätie, tlak, frustráciu, úzkosť a sklamanie z nesplnených cieľov. A následne príde vina, výčitka, ľútosť, že nie je dosť dobrý a úspešný.

Strach zväzuje ruky a spôsobuje utrpenie

Perfekcionisti sú typickí strachom, že ich výsledok nebude dokonalý. Inokedy sú to ich mylné očakávania spojené s túžbou byť odmenený podľa ich predstáv a už len malé odchýlky im spôsobujú utrpenie. Ide o prístup, pri ktorom človek oberá sám seba o možnosť učiť sa na vlastných chybách, posúvať na základe tohto poznania vlastnú výkonnosť a tak pracovať na zvýšení svojho sebavedomia. Často preto uviazne v bludnom kruhu vlastných očakávaní, ktoré sú však limitované strachom z nedokonalosti.

Ako sa prejavujú často v praxi perfekcionisti?

·        Majú túžbu byť lepším, dokazovať, že nie sú menejcenní, ale práve naopak, dokážu splniť všetko, čo sa od nich vyžaduje alebo čo vyžadujú sami od seba. Majú nízku sebaúctu.

·        Prenasledujú ich myšlienky, že nevykonali dosť a stále sa k nim vracajú. Strach, že nie sú dosť zaujímaví, atraktívni či príťažliví, môže viesť aj k žiarlivosti voči partnerovi či voči úspešnejším kolegom.

·        Prejavuje sa u nich akoby zacyklovaný hlad po potvrdení vlastných kvalít, ktorý nie je možné utíšiť žiadnym, ani skutočne veľkým, úspechom. Ich očakávania sa viažu na výsledok a ten na odmenu.

·        Ak nenachádzajú naplnenie, ich rozčarovanie je obrovské. Ak majú navyše pocit, že oni jediní majú pravdu za každých okolností, a s ostatnými narábajú nadradene, arogantne až opovržlivo, ich nadriadený môže mať ťažkú prácu.

·        Ak príde takýto zamestnanec a nadriadený do konfrontácie, pocit krivdy u takto postihnutého je ťažké prekonať. Muselo by ísť o človeka, ktorý aj vnútorne (nielen navonok) dokáže prijať konštruktívnu kritiku či spätnú väzbu na svoje konanie a tak pochopiť, že tadiaľto cesta nevedie.

Neporovnávajte sa – vážte si sami seba

V bežnom každodennom živote je kúsok perfekcionistu v mnohých z nás. Chceme dosahovať tie najlepšie výsledky, na záhrade mať krajšie kvety a zelenšiu trávu ako sused. Neustále sa porovnávame. Robíme to preto, že si nedostatočne vážime sami seba a len cez aktivitu s pocitom, že sa šplháme hore alebo naháňame vpred, nachádzame falošné uspokojenie a krátkodobý pocit šťastia.

Určite tomu prispieva aj mnohonásobné zrýchlenie životného tempa za posledné roky. Náhlenie sa ľudí okolo nás je citeľné. Mnohí spolu komunikujú už iba cez e-mail, SMS, chat a Facebook a na osobné stretnutia akosi nezostáva čas. Vytráca sa srdečnosť, láskavosť, autenticita a originalita. Je preto na zamyslenie: kam sa to vlastne ponáhľame? Kto na nás vyvíja tlak a prečo to dopustíme? Perfekcionista je človek, ktorý má neustále strach zo zlyhania, či urobí nejakú chybu, alebo má strach z odmietnutia. Desí sa napríklad pýtať si vyšší plat či odmenu, lebo sa bojí odmietnutia. Inokedy sa dlhodobo nevenuje tomu, čo má rád, ale preferuje to, čo mu zaistí uznanie okolia. Máva bludné očakávania viažuce sa na výsledok, je v neustálom strese, podráždený a napätý. Často mu hrozí, že sa stane workoholikom.

Nahraďte cieľ „byť dokonalým“ snahou „byť výborným“

Ako z toho bludného kruhu von? Nemusíme stihnúť urobiť všetko dokonale, hneď a zaraz. Položme si otázku: Prečo to vôbec a takto rýchlo robíme? Lebo musíme? Keď odpoveď precítime, môžeme sa podľa nej zariadiť. Ak cítime tlak a napätie, pokúsme sa povedať si, že robíme predsa všetko najlepšie, ako vieme. Na začiatok možno iba nahradiť cieľ „byť dokonalým“ za omnoho realistickejší a dosiahnuteľný cieľ „byť výborný“ alebo „vynikajúci“ (ten, ktorý vyniká – niečím, nie všetkým). Pri odovzdávaní filmových Oscarov dávajú ocenenie za „vynikajúci herecký výkon“ a nie za dokonalosť v hraní.

Tí perfekcionisti, ktorí musia mať vždy a za každú cenu pravdu, stavajú ostatných do pozície, že sa mýlia, a teda ich určitým spôsobom ponižujú. Alebo inak povedané –  seba vyvyšujú na úkor iných. To nie je veľmi vhodný spôsob, ako zvládnuť obchodné alebo osobné vzťahy a vytvárať vzájomnú harmóniu. Perfekcionisti majú negativistický prístup k životu. V pracovnej sfére vidia hlavne problémy. Vtedy im pomáha povedať, že nejde o problémy, ide o úlohy, výzvy či príležitosti a ich cieľom je hľadať cestu, ako sa to dá – a nie, ako sa to nedá.

Inšpiratívne myšlienky v oblasti pozitívnej psychológie a vedenia:  

·        Tal Ben-Shahar, lektor, autor a prednášateľ odbornej literatúry, ktorý vyučoval najobľúbenejší kurz na Harvardovej univerzite na tému „Pozitívna psychológia“ a tretí najpopulárnejší kurz univerzity na tému „Psychológia vedenia“ odporúča zmenu nastavenia mentality takéhoto človeka od perfekcionistu na optimalistu. Optimalisti túžia po úspechu rovnako, no sú flexibilnejší, odolnejší a adaptabilnejší pri dosahovaní cieľov. Vnímajú zlyhanie nie ako tragédiu, ale ako spätnú väzbu. Pozornosť optimalistu je zameraná nielen na výsledok, ale súčasne aj na cestu. Na rozdiel od perfekcionistu, ktorý vidí „všetko, alebo nič“, má komplexné vnímanie situácie.

·        Etikoterapia ako autognostická metóda poznávania seba samého uvádza, že zameraním svojej pozornosti na všetky negatívne pocity, ktoré v osobnom či pracovnom živote preciťujeme, je potrebné ich v prvom rade rozpoznať. Deje sa tak napríklad cez naše vlastné pocity a reakcie až na úrovni fyzického tela. Dôležité je následne ich pomenovať. S takto rozpoznanými emóciami sa už dá pracovať na ich ukončovaní.

·        Viedenský psychiater Raphael M. Bonelli vo svojej knihe Perfekcionizmus na 77 príbehoch svojich pacientov ukazuje, ako perfekcionisti v živote fungujú, čím trpia a ako sa z pasce perfekcionizmu môžu dostať von. Predstavuje koláž iracionálnych strachov, falošnej ctižiadosti a životných lží – obraz dokazujúci, že šťastie čaká len na toho, kto masku perfekcionizmu dokáže dať dole a prijať sám seba vo svojej vlastnej nedokonalosti. Autor ostrou analýzou našej vypätej doby ponúka úsmevný návod k spokojnej nedokonalosti: „Prijatie svojich slabín je vstupenkou ku šťastiu.“

Zdroje: Travis Bradberry pre Forbes.com: Osem znakov, že váš perfekcionizmus sa vám úplne vymkol spod kontroly, Raphael M. Bonelli: Perfekcioniznus, Advaita , www.advaita.sk (Vladimír Červenák) a www.speakingmatters.org

Dajte priestor radostným a kreatívnym myšlienkam

Vypuklým problémom perfekcionistov je, že očakávajú aj od ostatných perfektné vykonanie každej úlohy. V zamestnaní to môže vyvolávať podráždené reakcie či atmosféru neznášanlivosti, ktorá môže byť pracovne kontraproduktívna. Perfekcionistom určite pomôže trochu spomaliť a veci robiť pokojne, bez zhonu, s radosťou. Prirodzene, ako ľudia zažívame pocity, že raz sme trochu „dole“, inokedy viac „hore“. Ak sa vzdáme potreby naháňať sa za výsledkami, ak sa vzdáme potreby plniť ciele a zdolávať méty, ktoré nám stavajú druhí alebo ich často staviame sami sebe, môžeme viesť radostný, zdravý a plnohodnotný život.

Rady na záver – čo môžete urobiť ako dobrý líder?

·        Aj keď ste si človeka – perfekcionistu, ktorého máte v tíme, nemohli vybrať, lebo ste ho „zdedili“ alebo vám bol daný vedením spoločnosti, nič sa nedeje náhodne a všetko so všetkým súvisí.

·        Takýto človek vás môže niečo naučiť a môže vám poslúžiť ako zrkadlo. Keďže ste dušou skupiny, ktorú riadite, vaše správanie je pre ostatných ako magnet, ktorý priťahuje ich pozornosť.

·        Zamerajte svoju pozornosť na to, či sa nestaráte viac o seba ako o skupinu, či nepočúvate len niektorých vybraných ľudí vo svojom okruhu, či sa príliš nezaoberáte rizikami alebo či neobviňujete ľudí okolo seba a nehľadáte výhovorky.

·        Ak na čokoľvek negatívne z vymenovaného alebo niečo podobné prídete, dajte si pozor na tieto pasce, inak bude vaša skupina stagnovať a prešľapovať na mieste.

·        Prevezmite zodpovednosť za vlastný vývoj, ako aj za vývoj ostatných. Evolúcia je v tomto úžasná – tým, že sa s nimi prepojíte, získate mnoho pre seba aj pre ľudí vo svojom okolí

Autorka:

Zora Vypušťáková, riaditeľka odboru hospodárskych služieb Národnej banky Slovenska

https://www.ezisk.sk/clanok/dovolme-si-robit-chyby/4580/?fbclid=IwAR1Wh2z83FnQ2quTb9l4LZVYnCI1VezacjSC8DEMmgV94ia50a48J1B9yBc

November 2018